jasalia (jasalia) wrote,
jasalia
jasalia

Stretli sme sa na Vianoce - 13. časť

Tom si neskôr vôbec nepamätal, ako k tomu nakoniec došlo, ale bolo mu to úplne jedno. V jednej chvíli jednoducho pozeral do jeho očí, strácal sa v nich a v tej druhej sa jeho pery dotýkali Billových. Lenže stačilo len pár sekúnd, aby sa od neho rovnako rýchlo odtiahol. Pretože to, čo v tej chvíli pocítil, bolo ako zásah bleskom. Dych sa mu zadrhával v hrdle, zatiaľ čo sa očami vpíjal do tých Billových a snažil sa zistiť, či to cítil aj on. Prekvapenie v nich mu dávalo jasnú odpoveď. Chvíľu sa snažil zistiť, či sa mu to páčilo a odpoveď prišla okamžite, keď sa chlapec pohol a pritisol svoje pery na jeho. Tento bozk už trval omnoho dlhšie a bol omnoho náruživejší, než by čakali pri prvom pokuse. Bill sal Tomovu spodnú peru a on mu to opätoval, keď sa maznal s jeho vrchnou. Ochutnávali sa navzájom, vzdychali si do úst, Tom si priťahoval Billovu tvár bližšie k sebe, hladil ho po lícach, ušiach a krku a on mu za odmenu škrabkal hlavu a ťahal ho za jeho spletené vrkôčiky. Otiahli sa od seba vždy len na chvíľu, aby sa mohli nadýchnuť, a vzápätí sa na seba vrhli s novou intenzitou. Ani jeden toľko vášne ešte nezažil, hoci starší z nich mal už za sebou celkom dosť skúseností. Toto však bolo niečo úplne iné. Intenzívnejšie, intímnejšie, akoby sa vrátili domov a spojili sa s niečím, čo k nemu patrilo odjakživa. Ak by náhodou ešte stále neverili na lásku na prvý pohľad, tak by teraz isto uverili v lásku na prvý bozk.



"Bože, si strašne návykový," zašepkal mu Tom do úst a on sa uškrnul. Aj on to tak cítil. Ako si mohol čo len na sekundu myslieť, že by mu mohol ublížiť? Oprel si čelo o jeho, zatvoril oči a len sa sám pre seba usmieval. Netušil, že Tom robí to isté. Jednoducho len čakali, kým sa im upokojí dych a srdce, a pri tom vzájomne vdychovali svoju vôňu. Bolo to také omamné... Bill mal pocit, že by tak dokázal ostať hoci aj večne, keby ho z toho príjemného snenia nevytrhol zvuk jeho telefónu.

"Do čerta," hundral si Bill popod nos, zatiaľ čo sa snažil vyhrabať z tašky telefón. Vždy nosil nejakú štýlovú kabelu, pretože jeho oblečenie bolo príliš tesné na to, aby v ňom čokoľvek nosil. Tom ho zatiaľ len s úsmevom pozoroval a v kútiku duše bol za to prerušenie rád, pretože mu to umožnilo konečne začať normálne rozmýšľať. Pri Billovi to bolo ťažké. Dokázal myslieť iba naňho. Nie že by myslel na niekoho iného, keď bol sám, samozrejme. Aj teraz skončil pri tom, že ho sleduje pohľadom a prihlúplo sa usmieva.

"To bola mama. Bojí sa o mňa. Je príliš starostlivá," vysvetľoval Bill, keď sa mu konečne podarilo presvedčiť matku, že je v poriadku a nepotrebuje kontrolu.

"To je v poriadku. Má ťa rada. Chceš už ísť?"

"Nie. Ja... chcel by som ešte ostať. Teda, ak môžem," spýtal sa neisto, keď si uvedomil, že Tom by možno chcel, aby už odišiel. On sa však len krásne usmial a natiahol k nemu ruku, aby si ho mohol pritiahnuť do náručia. Billa to prekvapilo, ale bolo to príjemné prekvapenie.

--------------------------------------------------------------------------------


"Porozprávaj mi niečo o sebe," prehovoril po chvíli chlapec, keď sa usadil v Tomovom náručí dostatočne pohodlne. V Tomovi v tej chvíli zatrnulo, no keď ho Bill pohladil po tvári a prinútil ho pozrieť mu do očí, nakoniec prikývol.

"Čo ja viem? Nie je na mne nič zaujímavé," začal opatrne a skutočne nevedel, kde by mal začať. Ešte pred dvoma rokmi by toho bolo dosť čo povedať, ale teraz naozaj nevedel. Ak nechcel spomínať svoju autonehodu, tak sa skutočne nemal od čoho odpichnúť.

"Robím v sklade a keď nerobím, tak cvičím alebo čítam," zhrnul to čo najjednoduchšie. Už nepriznal, že v sklade robí tie fyzicky ľahšie práce, že cvičí hlavne preto, aby sa dostal do pôvodnej formy po tom, čo sa mu kedysi vyhrážali, že zostane na vozíčku, že kedysi pracoval v autodielni, ale jeho jemná motorika ešte stále nie je dosť okej, aby sa tam mohol vrátiť, a že číta a občas píše, lebo po úraze sa to všetko musel učiť odznovu a dodnes mu robia tieto veci trochu problém. Billovi to však nateraz stačilo. Hneď mu bolo jasné, že Tom mu nehovorí všetko, ale nechcel naňho tlačiť.

"A čo priatelia, máš nejakých? Na chladničke máš nejaké fotky..." naznačil, na čo naráža a on sa uškrnul.

"No áno, tie tam dal Sami. On je strašne zaťažený na tieto veci. Vlastne to on tu povešal všetky tie plagáty a nástenky a fotky. Pred tým som tu nemal nič, maximálne plagát mojej vysnívanej motorky," priznal Tom, no Billa z jeho preslovu najviac upútalo to meno.



"Sami? On je tvoj... priateľ?"

"Čo? Nie! Ja som nikdy... nemal som priateľa. Pred tým. Ja... Sami je len kamarát."

"Prečo ti potom prerábal byt?" nechcelo sa tak celkom veriť Billovi. Človek si predsa len tak nenechá cudzieho človeka, aby mu robil v byte také zásahy. A že pred tým nechodil s chalanmi? To znamená, že on je prvý? Teda, ešte spolu vlastne nechodia, ale po tom úžasnom bozku...

"Sami tu býval," priznal nakoniec Tom a rozhodol sa, že ak bude hovoriť o svojich kamarátoch, nebude musieť hovoriť o sebe. "Zoznámili sme sa pred dvoma rokmi na Vianoce. S Andreasom sme boli na chate, s partiou. Bol tam aj Sami a oni dvaja si hneď padli do oka. Trochu sa opili a presexovali spolu celú noc a aj nasledujúci deň. Andreas vždy rád experimentoval a Sami naňho urobil poriadky dojem. Ale Sami sa doňho zamiloval. Úprimne nechápem prečo," sprisahanecky mu prezradil a Bill sa nad tým pousmial. "Už o pár dní spolu začali bývať a vyzeralo to, že sú spolu šťastní. Lenže Sami vtedy študoval, pracoval a ešte začal vypomáhať v nemocnici na rehabilitačnom a Andreasovi zrazu preskočilo. Nabalila si ho nejaká baba a on sa k nej okamžite nasťahoval. Sami ostal bývať uňho, ale nakoniec sa rozhodol odsťahovať. A keďže nemal kam ísť, prišiel sem," dokončil svoje rozprávanie Tom. Neuvedomil si, že sa práve dostal na tenký ľad, lebo týmto prehlásením vyvolal v chlapcovi ešte viac otázok.



"A on tu býval s tebou?" chcel vedieť a v jeho hlase Tom jasne rozpoznal známky žiarlivosti. Za normálnych okolností by mu to zrejme vadilo, ale kto vie prečo, pri Billovi nie. Jedinou nevýhodou bolo to, ako to všetko vysvetliť bez toho, aby musel spomenúť svoj pobyt v nemocnici.

"Nie, nebýval. Ja som vtedy býval doma. Je to zložité, nechcem o tom teraz hovoriť, nehnevaj sa," rozhodol sa predsa len ukončiť túto debatu. Nechcel, aby sa naňho Bill hneval, ale tiež nechcel, aby ho ľutoval. Bolo to preňho ťažké obdobie a on sa stále nedokázal tak úplne zmieriť s tým, o čo všetko ho tá nehoda pripravila. Chlapec však bol úžasný a chápavý. Nenaliehal naňho, radšej ho pobozkal na líce, aby mu tým dal najavo, že ho úplne chápe.

"Tak čo budeme robiť, keď sa nechceš rozprávať?" vyzvedal Bill ďalej s úsmevom a možno tak trochu čakal, že sa Tom bude chcieť bozkávať. On sa však len zasmial a pokrútil hlavou.

"Ja som nepovedal, že sa nechcem rozprávať. Len že sa nechcem rozprávať o sebe," upresnil mladík a pobozkal ho do vlasov. Stále nechápal, kde sa v ňom berú tie nežné gestá, ale začínal si na to postupne zvykať.

"Ja som o sebe hovoril celý večer. A aj včera. Už naozaj nie je nič, čo by som ti ešte mohol povedať. Vieš o mne skutočne všetko."



"Tým si nie som istý. Nezabúdaj, že som ťa vlastne nepočúval," pripomenul mu Tom, pričom samozrejme dosť preháňal, pretože ho počúval väčšinu času. No... možno až tak veľmi nie... "Povedz mi všetko ešte raz. Budem sa snažiť ťa počúvať a všetko si zapamätať," prisľúbil mladík a Bill sa opäť zasmial. Páčila sa mu Tomova otvorenosť a fakt, že sa nebral príliš vážne.

"Tak fajn. Študujem odevný dizajn, to znamená, že navrhujem oblečenie. A popri tom aj spev. Zatiaľ spievam len vokály, ale verím, že sa presadím. Milujem spev. Vždy som chcel mať kapelu. A aj ju budem mať," zahlásil sebavedomo a Tom sa zasmial. Páčilo sa mu jeho sebavedomie. Ale...

"Zaspievaš mi?" podpichol ho, no on len zakrútil hlavou.

"Dnes nie. Ale niekedy inokedy možno. Najskôr si to musíš zaslúžiť!"

"Zaslúžiť?"

"Jasné, zaslúžiť. Nespievam len tak kdekomu na počkanie," informoval ho vážne, no tento výraz mu na tvári vydržal len dovtedy, než ho Tom začal štekliť. A to bol od neho veľký podraz, pretože Bill bol strašne šteklivý. On to samozrejme nevedel, no keď chlapec po chvíli priam vypískol a vzápätí sa začal nekontrolovateľne zvíjať a smiať, pokračoval vo svojom mučení aj naďalej.



"Takže ty mi nezaspievaš?" mučil ho a na chvíľu so šteklením prestal, no keď Bill len záporne pokrútil hlavou, opäť sa naňho s rovnakou vervou vrhol. Svoju otázku musel zopakovať ešte tri krát, než sa Bill konečne poddal mučeniu a vzdal sa.

"Dobre, dobre! Zaspievam, zaspievam," kričal medzi záchvatmi smiechu, no len čo ho Tom konečne prestal trápiť, okamžite svoj sľub upresnil vo svoj prospech.

"Ale nemám doprovod. Nemôžem spievať len tak. To musíš pochopiť."

"Musím?"

"Samozrejme, že musíš. Chcem na teba urobiť dojem. A na to sa potrebujem poriadne rozospievať. A zišiel by sa aj ten doprovod. Lebo bez neho to nie je ono. Musí sa ti to páčiť," informoval ho a Toma príjemne zahrialo pri srdci. Páčilo sa mu, že naňho chce Bill spraviť dobrý dojem, hoci si bol istý, že to hovorí hlavne preto, aby ten okamih oddialil. Ale bolo mu to jedno. Vedel, že on to nerobí len preto, aby ho zbytočne naťahoval, ako to robievali niektoré jeho predchádzajúce známosti. Preto sa naňho len usmial, za ruku si ho k sebe pritiahol a následne ho pobozkal. Bill mu bozk opätoval, akoby to bolo niečo úplne prirodzené. Akoby sa poznali už omnoho dlhšie. Opäť sa mu pohodlne usalašil v náručí, prsty pravej ruky si preplietol s prstami jeho ľavej a len tak ticho počúval tlkot jeho srdca. Bilo pravidelne a on mal pocit, akoby bilo len preňho. Veľmi by si to želal. Bolo ticho, ale bolo to príjemné ticho. Krásne, upokojujúce. Pomaly ho to uspávalo, až sa rozhodol prehovoriť, aby sa trochu prebral.



"Čo teda budeme robiť? Môžeme sa zahrať nejakú hru? Alebo si môžeme pozrieť nejaký film. Alebo mi môžeš porozprávať niečo o tých tvojich dvoch priateľoch. Myslíš, že by som sa im páčil?" vyzvedal, neopúšťajúc Tomovu náruč. Len hlavu natočil trochu tak, aby naňho videl. Tom pozrel dole naňho, vtisol mu rýchly bozk na špičku nosa a láskavo sa naňho usmial.

"Jasné, že by si sa im páčil. Sami je vlastne tak trochu ako ty. Rovnako bláznivý. Taká malá opica," informoval ho nezaujato, a tak trochu čakal, že Bill vyletí. Ten sa však len spokojne usmieval a vôbec mu toto prirovnanie nevadilo. Bol rád, že si Tom myslí, že sa bude jeho priateľom páčiť. A že je bláznivý ako opica? No... tak to mu občas hovorila aj mama. A počul na seba už aj horšie veci. Naposledy sa mu jeho sestra smiala, že skáče ako taká stepná koza. Vtedy sa až tak spokojne netváril. Predsa len. Niektoré opičky boli celkom zlaté. Ale stepná koza???
Tags: slash, stretli sme sa na vianoce
Subscribe

  • Stretli sme sa na Vianoce - 31. časť

    Sami prišiel domov a zvalil sa na gauč. Cítil sa totálne vycucnutý. Rozhodne nečakal, že niekedy v živote bude viesť podobný rozhovor. Bože,…

  • Stretli sme sa na Vianoce - 30. časť

    „Ty si sa zbláznil?????“ Gustav vyvalil oči a zastavil sa uprostred pohybu. Bill si zahryzol do pery a nenápadne sa zahľadel na podlahu. Mal by sa za…

  • Stretli sme sa na Vianoce - 29. časť

    Večera Billovi chutila tak veľmi, že si aj pridal, a nakoniec predsa len sedel na gauči a sťažka odfukoval. "Ty ma chceš zabiť. Alebo vykŕmiť.…

  • Post a new comment

    Error

    default userpic

    Your reply will be screened

    Your IP address will be recorded 

    When you submit the form an invisible reCAPTCHA check will be performed.
    You must follow the Privacy Policy and Google Terms of use.
  • 0 comments