jasalia (jasalia) wrote,
jasalia
jasalia

Stretli sme sa na Vianoce - 7.časť

Tom sa snažil vyzvedieť, čo sa stalo, no Sami mlčal. Vyhovoril sa len na únavu a čo najskôr jeho izbu opustil. Tom sa plánoval opýtať Andreasa, no ten sa uňho v ten deň neukázal vôbec. Tom nad tým dlho premýšľal, pretože Samiho nikdy nevidel bez úsmevu, no potom nad tým len pokrútil hlavou. Nikto sa predsa neusmieva večne, každý má občas zlý deň. Veril, že na ďalší deň bude všetko v poriadku.
Lenže prišiel ďalší deň, prišiel aj Sami a... stále sa neusmieval. Ba práve naopak – jeho oči boli červené a utrápené. Teraz sa už začal obávať aj Tom, no mladší chlapec odmietal rozprávať. Poctivo s ním odcvičil všetky cviky, vymasíroval mu svaly a hneď, ako to bolo možné, izbu opustil. Tom bol z jeho správania taký vykoľajený, že sa na ďalšie cvičenia nedokázal vôbec sústrediť. Netrpezlivo čakal na Andreasa, no ten sa ani tento deň neukázal.
Na tretí deň vyzeral Sami ešte horšie. Čierne kruhy pod očami, vpadnuté líca, bledý, roztrasený a bez sily. Vyzeral tak zle, až sa sestričky prišli pýtať Toma, čo sa s ním deje. On im však nevedel odpovedať. Keď sa ani v ten večer Andreas neukázal, požiadal jednu sestričku, aby mu zavolala. Telefón však vyzváňal bezvýsledne – Andrea nedvíhal.
Ďalšie ráno bolo upršané a pochmúrne – presne ako nálada oboch chlapcov. Starší z nich bol rozhodnutý za každú cenu zo Samiho pravdu hoci aj vymlátiť. Keby teda niečo také zvládol. Blondiačik však nevyzeral veľmi zdieľny, až kým naňho Tom nezavolal.
„Sami!“ snažil sa zakričať, hoci niečo také ešte ani zďaleka nezvládal. Avšak – stačilo to. Chlapec sa zastavil tesne pred dverami a čakal.
„Čo sa... čo sa deje,“ spýtal sa ho, no on neodpovedal. Nedokázal odpovedať.
„Stalo sa... stalo sa niečo... s And...“
„Nie!“ prerušil ho Sami a hodil jeho smerom rýchly pohľad. „S Andreasom sa nič nestalo.“
„Tak čo sa... stalo? Prosím, povedz mi... to, chcem...“
„Rozišiel sa so mnou,“ prerušil Tomovo koktanie chlapec a až po týchto slovách sa konečne dokázal pozrieť na Toma. „Jednoducho sa so mnou rozišiel. Našiel si nejakú priateľku,“ smutne sa usmial a potom doslova utiekol.

Tom zostal úplne mimo. Nemohol tomu uveriť. Niečo také by ho nenapadlo ani v najhoršom sne. Veď predsa boli spolu šťastní, či nie? Lenže Sami utiekol, Andreas sa mu vyhýbal a on sa nemal koho spýtať. Vtedy nadával na svoje slabé telo, ktoré ešte nevedel dostatočne ovládať, aby dokázal niekomu zavolať.

V piatok sa to nešťastné mláďatko vôbec neukázalo, no potom prišlo a vyzeralo už o trochu lepšie. Ale skutočne len o trochu. Zdalo sa, akoby sa zmieril so svojím osudom a bol už aj ochotný sa s Tomom o tom porozprávať. No čím viac hovoril, tým menej Tom chápal.
„Povedal, že si našiel niekoho iného. Dievča. A vraj mu to mám prepáčiť,“ uchechtol sa so slzami na krajíčku, no bolo preňho veľmi ťažké neplakať. „Ja... neviem, čo mám robiť. Myslel som, že ma má rád, že je so mnou šťastný!“ pokračoval nešťastne a pri každom ďalšom slove bolo preňho stále ťažšie zadržiavať vzlyky. „Ja... chcel som vedieť, čo som urobil, ale nechcel mi nič povedať. Len proste odišiel. Ja... Milujem ho!“ rozplakal sa tentokrát už Sami naplno a Tomovi stislo srdce. Ten večne šťastím žiariaci chlapec teraz vyzeral ako kôpka nešťastia a on ho túžil objať a povedať mu, že to bude dobré, že Andreas sa k nemu vráti alebo že je to len zlý sen, že to zvládne... ale nič z toho nedokázal. Všetky tie reči by aj tak boli len klamstvom. A objať... ani objať ho nedokázal! Cítil sa taký bezmocný a zbytočný, ako ešte nikdy. Lenže aj tento krát to zaňho vyriešil mladší chlapec, keď sa sám stúlil do jeho do náručia. Tom bol šťastný za všetky tie hodiny driny, keď teraz dokázal svoje ruky zdvihnúť a omotať ich okolo útleho tela plačúceho chlapca.

Andreas sa odvážil navštíviť Toma až po týždni ignorovania jeho telefonátov. A rozhodne nevyzeral pokorne či nešťastne, práve naopak.
„Nepleť sa mi do života. Je to len naša vec,“ oznámil mu skôr, než stihol čokoľvek povedať a Tom tak ostal nepríjemne zaskočený. Takéhoto svojho kamaráta nepoznal.
„Čo sa... stalo?“
„Čo by? Proste som stretol úžasné dievča. Je nádherná a sexi a páčim sa jej taký, aký som. Vždy som túžil po takej žene, to predsa vieš,“ pripomenul mu a Tom si uvedomil, že to je pravda. Ale.. „Čo Sami?“ spýtal sa skôr, než si to stihol uvedomiť. Andreasova tvár však len stuhla a uhol pohľadom.
„Sami je... Sami je fajn. Ale... on... vôbec nie je doma. Buď je v škole, alebo v práci, alebo tu s tebou. Vôbec nie sme spolu. A keď je doma tak varí alebo upratuje, alebo spí, lebo je príliš unavený. Ja... na začiatku to bolo iné, ale teraz to už je... A ona je... je úžasná! Sami to zvládne. On je silný. Aj tak mám pocit, že má radšej teba, ako mňa,“ vyšlo z neho nakoniec a Tom len šokovane vyvalil oči a padla mu sánka. Doslova. Na toto nemal slov. Čo to.. čo to je za nezmysel!? Veď Sami zbožňuje len Andreasa, to predsa vidí aj slepý!
„N... nie! To...“ koktal Tom neschopný slova, no nezdalo sa, že by ho Andreas vnímal. Alebo možno aj, ale nebol si ochotný pripustiť čokoľvek, čo by chcel jeho kamarát povedať.
„To je jedno. Ja... som teraz šťastný. Ale... nechcem sa tu s ním stretnúť. Mal by som ísť,“ povedal nakoniec a ušiel skôr, než sa Tom stihol vôbec spamätať.

Ďalších niekoľko dní prebiehalo v dosť pochmúrnej nálade a to i napriek tomu, že leto bolo v plnom prúde. Sami chodil ako telo bez duše, hoci pri pacientoch sa snažil predstierať, že je v pohode. Pred Tomom sa však predstierať neodvážil. Za prvé to pár krát skúšal a on mu to nezožral a za druhé bol z toľkého predstierania príliš unavený a už nevládal. Ale to bolo v poriadku. Tom sa mu nesnažil nahovoriť, že to bude v poriadku. Tom mu len občas stisol ruku, objal ho, venoval mu povzbudzujúci úsmev. Momentálne mu dosť vyhovovalo aj to, že Tom len s ťažkosťami hovoril. Ostával s ním dlhšie, trénoval s ním viac, pretože sa nerád vracal do prázdneho Andreasovho bytu. Po pár dňoch však predsa len prišiel za Tomom a dlho bol ticho, čo by nebolo v týchto dňoch nič výnimočné, ale starší z chlapcov vycítil, že sa niečo deje, že mu chce niečo povedať.
„Asi by som sa mal odsťahovať. Z Andreasovho bytu,“ vyslovil po nejakom čase a Tom sa zamračil. „Nie, nevyháňa ma, ale... vôbec sa odvtedy so mnou nestretol. Ani mi nezavolal. Myslím, že ma nevyhodil len preto, lebo sa so mnou nechce rozprávať,“ priznal s pohľadom upreným k podlahe. Tom by mu najradšej odporoval, no vedel, že Sami má pravdu.
„Neviem si predstaviť, že by som sa mal teraz vrátiť domov. Po tom všetkom by to bolo... ja neviem... nechcem sa tam vrátiť. Ešte nie. Ale viem, že nemôžem ostať u Andreasa. Nezvládam to tam. Dúfal som, že sa ku mne vráti, ale už viem, že nie,“ priznal chlapec a smutne sa na Toma usmial. On však jeho úsmev nemohol opätovať. Zdalo sa mu to príliš smutné. Mal pocit, že ak by sa Sami vrátil domov, už by sa nikdy nestretli a on oňho nechcel prísť. Na druhej strane však chápal aj jeho potrebu opustiť ten byt. Ale kam by mohol ísť?
„Môj byt,“ vyslovil po chvíli a Sami sa na neho spýtavo pozrel.
„Môj byt. Je... voľný. Ja ho... teraz... nepotrebujem.“
„Ale...“
„Nikto tam... nie je. Môžeš... môžeš tam... byť. Koľko bude... treba.“
„Ja neviem.“
„Choď. Je to... v poriadku,“ presviedčal ho Tom a keď to nezvládol slovami, presviedčal chlapca aspoň pohľadom. Ten to ešte chvíľu odmietal, no napokon prikývol na znak súhlasu. Ak sa nechcel vrátiť domov, nemal inú možnosť. A možno, keď bude tu, tak blízko Andreasovi... možno...

A tak sa Sami nakoniec presťahoval do Tomovho bytu. Ale Andreas o tom nevedel. Za Tomom chodil len vtedy, keď si už bol absolútne istý, že tam Sami nie je. Tom mal podozrenie, že vždy čaká a sleduje, kým chlapec neodíde, pretože zväčša prichádzal len chvíľu po jeho odchode. Napriek tomu, že sa snažil tváriť šťastne a spokojne, Tom mal podozrenie, že to iba predstiera. Alebo že si to nahovára. Lenže Andreas bol tvrdohlavý ako baran a on sa obával, že radšej bude hrať spokojného, než aby si priznal chybu. Ale možno sa mýlil. Tak či tak boli tieto ich stretnutia zvláštne. Akoby si zrazu nemali čo povedať. Pre oboch to bola nezvyčajná situácia, no hoci mladík čakal, že za ním kamarát prestane chodiť, on chodil ďalej.

Dni sa míňali jeden za druhým a Tom robil so Samiho pomocou značné pokroky. Mladší chlapec sa snažil tváriť veselšie a minimálne svojou zlou náladou neobťažovať okolie, no kto ho poznal, veľmi dobre videl, že to len predstiera. Úsmev sa mu neodrážal v očiach a často, keď si myslel, že ho nikto nevidí, utieral si z líc zblúdilé slzičky. Tom sa ho snažil čo najviac rozveseliť a priviesť na iné myšlienky, no len čo sa za ním zatvorili dvere, on sám začínal premýšľať o tom, či to za to stojí. Či skutočne láska stojí za všetku tú bolesť. Má to skutočne zmysel, zamilovať sa?
„Stojí to za to?“ spýtal sa jedného dňa Tom Samiho počas masáže. Sami sa na chvíľu zasekol, ako rozmýšľal nad jeho otázkou, no potom bez slova pokračoval v práci. Už si myslel, že žiadnu odpoveď nedostane, napokon však chlapec predsa len prehovoril.
„Ja neviem. Vždy som si myslel, že áno, že milovať je vždy lepšie ako nemilovať, hoci to občas bolí... Strašne to bolí... Ale... teraz si už nie som istý. Niekedy mám pocit, že mi pukne srdce, hoci to znie dosť... pateticky, ale... Keď si spomeniem na všetky tie chvíle, čo sme spolu prežili... Nikdy by som to nevymenil,“ priznal, vykúzliac na uplakanej tvári slabý úsmev. Tom sa pri tom však zamračil. Nepáčilo sa mu vidieť ho trpieť. Sami bol... bol kamarát, najúžasnejší človek, akého poznal a jeden z tých, ktorí si tú bolesť zaslúžili najmenej. Ryšavček však akoby čítal jeho myšlienky, sa naňho slabo usmial a pokrútil hlavou.
„Netráp sa pre to. Zažili sme spolu veľa pekného. Bolo to krásne. Len... krátke. Nesmieš zanevrieť na lásku, Tomi. Tebe sa to nemusí stať.“

Sami odišiel a on ostal sám. Premýšľal nad Samiho slovami, no nevedel sa rozhodnúť. Áno, zamilovaní ľudia vyzerajú šťastnejší. Ale keď sa potom láska skončí a príde bolesť...
„Si idiot“ s námahou napísal svoju prvú smsku po autonehode Andreasovi. Na jeho veľké prekvapenie mu Andreas odpovedal.
„Ano, som.“

Andreas sa objavil na druhý deň a rozhodne nevyzeral tak suverénne, ako predtým .
„Sami odišiel z nášho bytu,“ boli jeho prvé slová a Tom sa nad nimi zamračil. Za prvé celkom nechápal, prečo sa pri ich vyslovení Andreas tváril tak nešťastne a za druhé ho prekvapilo, že označil jeho byt za ich spoločný.
„On... opustil ma?“ spýtal sa Toma a on sa zamračil a pokrútil hlavou. Nechápal stále viac.
„To ty si opustil jeho,“ pripomenul mu a blondiak pokýval hlavou.
„Ja viem, ale... vieš, kam išiel? Je v poriadku?“
„Áno, on... býva u mňa,“ priznal Tom a Andreas opäť pokýval hlavou, akoby všetko chápal. Druhý chlapec ale nechápal už vôbec nič.
„Jasné. Ja... myslel som si to. Ale je to pochopiteľné...“ pokračoval po chvíli mladík a Tom sa zamračil. Toto predsa nemohol myslieť vážne či áno?
„Nie... čo to... šibe ti?“ koktal Tom úplne vyvedený z miery. „Sami ťa miluje!“
„Tak prečo odišiel?“
„Lebo si ho... podviedol?“ pripomenul mu tú nemilú skutočnosť a on okamžite skrotol.
„Ja...“ chvíľu bolo ticho, kým Andreas premýšľal nad Tomovými slovami. Nie že by to on sám nevedel, ale predsa...
„Rozišiel som sa s ňou,“ priznal po chvíli, pozerajúc niekam do zeme a tmavovlasý chlapec sa opäť zamračil. Hoci to mala byť dobrá správa, nevedel, čo si má o priateľových slovách myslieť. V kontexte toho všetkého to totiž vyznelo tak, akoby si myslel, že keď sa rozišiel s tou ženou, plánoval sa vrátiť domov a čakal, že so Samim naviaže tam, kde skončili. Ale to hádam nemohol myslieť vážne alebo áno?
„Prečo... prečo si... to... urobil?“ spýtal sa a v duchu si povzdychol, že v rozrušení dokáže rozprávať omnoho lepšie, ako keď je pokojný.
„Lebo som idiot?“ položil Andreas rečnícku otázku, no po chvíli predsa len odpovedal vážne.
„Vieš, že som vždy túžil po tom nájsť si skutočne sexi priateľku. Takú, za ktorou sa budú ostatní obzerať, ale ona bude mať oči len pre mňa. Bude sa mi venovať, budeme chodiť spolu von a baviť sa a všetci mi ju budú závidieť. A ona je presne taká. Je... úžasná. Je modelka, chápeš? Modelka! Nikdy by ma ani nenapadlo, že budem chodiť s modelkou. Ale celý život som o niečom takom sníval. Vieš, že dievčatá sa po mne nikdy nijak zvlášť nepozerali. Nebol som pre ne zaujímavý. A keď sa objavila ona... úplne mi to poplietlo hlavu.“
„A čo Sami? Myslel som... myslel... že ste spolu... šťastní?“
„Ja... áno. Asi áno.“
„Asi?“
„Nie asi. Boli. Ale... to celé bolo... bolo to také... rýchle... ja... Ty si tu vtedy nebol. Keď sme sa dali dokopy, bolo to... báli sme sa o teba, veľa času sme strávili v nemocnici alebo len spolu, dúfaním, že budeš v poriadku. Boli sme v práci, v škole a potom sme šli do nemocnice a doma sme boli spolu a... veď vieš. Bolo to super. Ale na niečo také som nebol zvyknutý. Zo začiatku to bolo fajn, ale neskôr mi začínal chýbať ten môj predchádzajúci život. To, že som sa nemusel na nikoho obzerať, ísť von, kedy som chcel... Sami bol preč stále častejšie a keď prišiel domov, bol už príliš unavený a... už to nebolo to, čo na začiatku. Nebol som ani s ním, ani bez neho. A kamaráti sa mi smiali, či som pod papučou a... Oni ho nepoznajú, smiali sa, že som si nabalil zajačika a.... keď sa objavila ona, zrazu to bolo o niečom inom. Zrazu som už bol zas niekto a... asi mi preplo. Neviem. Proste som sa asi zbláznil. Bolo to ako zázrak! Ja... Som blbec, viem, ale...“ už nestihol dohovoriť, pretože sa otvorili dvere a do miestnosti vošiel Sami. Hneď ako zbadal svojho bývalého priateľa sa však zastavil a ostal zarazene stáť. Dych sa mu zadrhol a on len naprázdno otváral ústa v snahe niečo povedať, no nakoniec sa len otočil, zahundral, že príde neskôr a pokúsil sa utiecť.
„Počkaj!“ zavolal za ním Andreas, no on ho odmietal počúvnuť. Nechcel počuť nič, čo by mu mohol chcieť povedať. Žiadne reči o tom, že mu je to ľúto, že ju má rád alebo že si v byte niečo zabudol... Nezniesol by nič z toho, nič čo by naznačovalo, že je šťastný, že sa ho zbavil. Lenže... čo ak mu chcel povedať niečo iné? Tá nádej tu stále bola, hoci ju spôsobovala len láska.
„Sami, prosím! Ja... viem, že si to nezaslúžim, ale... prosím, ja... Je mi to ľúto, môžeš mi to odpustiť? Ja... som idiot, ja viem, úplný chudák, ale.. chýbaš mi. Veľmi. A ja... urobil som obrovskú chybu. A chcel by som ju napraviť! A viem, že by si mi nemal odpustiť, ale prosím... Urobím čokoľvek...“ prosil Andreas Samiho, úplne zabúdajúc na to, že tam nie sú sami a po lícach sa mu dokonca skotúľalo pár sĺz. Sami tam stál a nevedel sa rozhodnúť, či má byť šťastný alebo nie. O tomto sníval všetky tie prebdené a preplakané noci, no keď sa to stalo, nevedel, či je to pravda. A ak aj áno... ako by mu mohol niečo také odpustiť? A mal by vôbec? Urobil to raz, čo ak sa to zopakuje?
„A čo ona?“ spýtal sa chlapec to, čo ho najviac zaujímalo.
„Nestojí o mňa. Aspoň mi niečo také vykričala po tom, čo som sa s ňou rozišiel. Ale to je jedno. Bola to chyba. Ja... nechal som sa poblázniť a úplne som zabudol a... Dáš mi druhú šancu? Sľubujem, že urobím všetko...“
„Ja nemôžem...“
„Chápem. Ja...“
„Nie, ja! Myslel som... Nejde to. Nedokážem sa tváriť, že sa nič nestalo. To nejde. Čo ak to urobíš znovu? Čo ak...“
„Nie! Prisahám! Ja... viem, že som idiot, ale veľa som o tom rozmýšľal a prišiel som na to. Ja... my... šli sme na to príliš rýchlo. Teda, na mňa to bolo rýchlo. Ja... nebol som pripravený na skutočný vzťah a to všetko. Ale nechcem o teba prísť. Záleží mi na tebe. Ja... Môžem ťa napríklad niekam pozvať? Do kina, na prechádzku, na večeru... Kam len budeš chcieť! Ja...“
„Chceš ma pozvať na rande?“ spýtal sa Sami šokovane svojho milenca a toto prekvapenie dokonca spôsobilo, že mu prestali tiecť slzy. Niečo také rozhodne nečakal. Chcel namietať, chcel odmietať, chcel mu nadávať a možno mu ublížiť, ale toto rozhodne nečakal. To ani nebolo akoby to vymyslel Andreas, nikdy by od neho nečakal niečo také uvedomelé. Nebolo to ani dobré, ale ani zlé. Bolo to niečo úplne iné. Bola to ponuka na nový začiatok. A on nevedel, ako sa má rozhodnúť. Má mu odpustiť? Dať mu druhú šancu? Alebo sa ďalej hnevať? On sa nikdy nevzdával, vždy veril v druhé šance, ale toto bolo o niečom inom. Andreas ho podviedol. Mal by mu to odpustiť? DOKÁZAL by mu to odpustiť?
„Ja... dáš mi čas na rozmyslenie?“
„Dám ti toľko času, koľko budeš potrebovať. Len, prosím... nevzdávaj to s nami. Viem, že si to nezaslúžim, ale... nevzdávaj to. Ja som to vzdal a.... bola to tá najväčšia chyba, akú som spravil.“

Toma z nemocnice prepustili v deň jeho dvadsiatych prvých narodenín. Jörg ho odviezol do ich nového domu a ubytoval ho v izbe hneď na prízemí. Tom si už po ceste všimol, že celé prízemie bolo upravené na bezbariérový prístup, aby sa všade dostal aj s vozíkom či neskôr s chodítkom. V izbe mal polohovaciu posteľ so všetkými úchytmi, ktoré mal aj v nemocnici, aby mohol byť čo najviac sebestačný. Rovnako tak bola prispôsobená aj jeho kúpeľňa. Popravde sem najskôr nechcel ísť, nechcel obťažovať Katrin a jej deti, no po čase sa ukázalo, že to nie je až také zlé. Katrinine staršie deti pomáhali nie len svojej matke, ale dokonca aj Tomovi. Bez reptania sa naučili, ako mu pomáhať tak, aby mu náhodou neublížili a dokonca sa pri tom ani netvárili príliš otrávene. On to obdivoval, pretože ako sa sám poznal, on by niečo také zrejme nebol taký ochotný robiť. Napriek tomu mu to ale nebolo príliš príjemné. Vo svojom živote bol skôr naučený starať sa sám o seba. Lenže... veď aj Sami mu pomáhal, ako mu sám pripomenul počas jednej z nespočetných návštev. Andreas sa vtedy len smial, že Sami síce vyzerá krehko, ale nie je radno mu odporovať. Tí dvaja spolu zatiaľ len chodili, no každý býval u seba – teda vlastne Sami u Toma. A on bol vlastne aj rád, že keď už má v jeho byte niekto bývať, tak že je to niekto, koho pozná a má rád. Keď sa ten rok priblížili Vianoce, ani to poriadne nespozoroval – jeho život sa točil len okolo neustáleho cvičenia a množstva všelijakých terapií. Často sa domov vrátil taký vyčerpaný, akoby práve absolvoval päťboj. Lenže Katrin na to rozhodne nezabúdala, a tak celý byt poctivo vyzdobila. Tentokrát sa Tom rodinným Vianociam nevyhol. Ale bolo to fajn. A zábava. A desivé. A on sa cítil fajn.

A život šiel ďalej. V priebehu nasledujúceho roku Tom urobil obrovský pokrok. Niektorí to považovali doslova za zázrak. Postavil sa na nohy, dokonca začal opäť behať a v deň svojich dvadsiatich druhých narodenín ho Sami prinútil, aby vzal do ruky gitaru. Ha ha ha, vtipné, jeho ruky a prsty neboli také obratné, ako kedysi. Ale to ešte netušil, že si naňho pripravili jedno prekvapenie – Gordona.
„Mal by si začať znovu hrať! A ak to nepôjde inak, tak ťa k tomu dokopem. Bol si môj najlepší študent, neprídem o teba len tak kvôli nejakej autonehode!“ oznámil mu jeho bývalý učiteľ a Tom nemal inú možnosť, len poslúchnuť. No... veď mu ani nič iné neostávalo. Andreas mu pomohol zohnať prácu, no tá ho nebavila. Túžil po tom, opäť hrať na gitare. Túžil po tom, opäť sa vrátiť k starému životu. Lenže fyzicky sa ešte necítil tak dobre, aby to zvládol – určite by sa ešte neodvážil napríklad postaviť na skateboard. Musel pokračovať krok po kroku. A hra na gitaru bola dobrým krokom. No a tým ďalším, aspoň podľa Samiho, bolo nájsť si lásku.
„Sami, dobre vieš, že to nie je len tak! Nestačí len vojsť niekam do miestnosti a na niekoho pozrieť a je z toho láska!“
„U mňa to tak bolo. Teda... nie úplne tak, najskôr sme sa spolu vyspali a tak, ale... V tom nevidím problém. Sex je fajn.“
„Hej. Takže čo. Prídem niekam do baru, zbalím nejakého fešáka, vyspím sa...“
„Hééééj! Takže predsa!“ nenechal ho dohovoriť mladší z nich, keď od nadšenia začal skoro tancovať po miestnosti. Tom absolútne nechápal.
„Čo? Čo to tu vyvádzaš! Čo také som povedal?“
„Povedal si fešák! Nie kočka, ale fešák! Ja som to vedel! Ja som vedel, že...“
„Nie! Ja... Tak som to nemyslel! Ja... Nemyslel som to tak, že si chcem nájsť priateľa. Ja len...“
„Nie? Tak ako si to myslel? Ak by si nechcel priateľa, tak...“
„Ja...“ pre Toma bolo ťažké o tom hovoriť, ale po tom všetkom, čo si spolu zažili... „Ja len, že ty... Andreas má obrovské šťastie, že ťa má. Ja... myslel som, že by bolo fajn tiež mať... niekoho takého. Bez rozdielu...“ nedopovedal, len neurčito pokrčil ramenami. Sami sa usmial a priateľa objal.
„Si strašne zlatý. Vieš? Ty si zaslúžiš niekoho, kto sa o teba postará a bude ťa milovať.“ Tom sa musel pri jeho slovách zasmiať. Sami bol proste slniečko. A Andreas bol šťastný chlap, že ho mal. Kiež by aj on mal niekoho takého.

Ako sa blížili Vianoce, Tom mal akosi stále viac času na rozmýšľanie. Bolo to spôsobené tým, že jeho telo aj myseľ sa natoľko zotavili, až sa jeho rehabilitácie scvrkli na minimum. Dni sa skracovali, večery trávila väčšina ľudí viac doma s rodinou a on mal často pocit, akoby tam bol navyše. Vedel, že to nie je pravda, ale možno, keby nebol sám...

Nadišiel Štedrý deň. Vianoce. Sami s Andreasom ešte dopoludnia odcestovali k Samiho rodičom a plánovali tam ostať až do nasledujúceho dňa. Vedel, že Katrinine deti trávia deň so svojím otcom, no vedel aj to, ako bude tráviť tento čas ona a jeho otec a... necítil sa na to, byť toho svedkom. Hoci by to nikdy nepriznal a neveril by tomu, vzťah tých dvoch sa časom ešte viac utužil a teraz spolu tvorili skutočnú rodinu. Jörg ochotne pomáhal pri varení a s láskou sa staral o ich malé deti a užíval si to o to viac, že v priebehu roka bol často pracovne príliš vyťažený. Tom tam nemal chuť ísť, nemal chuť sledovať ich túlenie a pusinkovanie, keď sám nikoho nemal. Ale čo mal robiť? Sedieť doma? To sa mu moc nechcelo. Jediné šťastie, že posilňovne mávajú otvorené aj v takýto deň.

Tom si odcvičil svoju obvyklú dávku cvikov, ktorá mu nahrádzala rehabilitácie a potom sa chystal zabehať si na páse. To zvládal, to bolo v pohode. Ako kráčal k stroju, rozhliadol sa po miestnosti. Rozhodne tu nebol sám – zdalo sa, že sa viacero chalanov rozhodlo utiecť od prípravy sviatočnej večere. Kto ho však zaujal bol tmavovlasý chalan, stojaci pri jednom z bežeckých pásov. Vyzeral, akoby študoval tlačidlá v lietadle, keď si nervózne hrýzol spodnú peru a premýšľal, čím ten pekelný stroj zapne. Tom sa naňho chvíľu pozeral a neubránil sa pri tom pobavenému úsmevu, no nakoniec sa nad ním zľutoval a pristúpil k nemu.
„Potrebuješ pomôcť?“ spýtal sa ho a chlapec sa naňho s trhnutím otočil. Hlas cudzieho človeka ho vytrhol z hlbokého sústredenia, no stačil jediný pohľad do tých orieškových očí...
„Ja... trochu sa v tom nevyznám,“ priznal s nesmelým úsmevom a sklopil pohľad k ovládaciemu panelu. Tom pokýval hlavou a vysvetlil mu, čo sa na čo používa. Keď sa stroj pomaly pohol, chvíľu ho ticho sledoval a potom sa aj on postavil na druhý stroj s úmyslom si zabehať.
„Ďakujem,“ ozval sa ešte hlas onoho neznámeho mladíka a on naňho na súhlas kývol, no potom sa už sústredil na beh. Teda... aspoň sa o to pokúsil, hoci to bolo ťažké, keď mu pohľad stále ubiehal k štíhlemu mladíkovi.

Po desiatich minútach to Tom vzdal. Nedokázal sa sústrediť. Viac ho zaujímal cudzinec po jeho ľavej strane. Keď ten zastavil stroj a neisto sa rozhliadol po miestnosti, prišlo mu ho ľúto. Vyzeral ako stratené šteniatko a on si nemohol pomôcť – opäť k nemu pristúpil.
„Môžem ti to tu ukázať? Vyzeráš, akoby si bol v krajine divov,“ trochu sa zasmial a chlapec doslova očervenel od hanby.
„No... ja.. ešte som nikdy nebol v posilňovni. Absolútne netuším, čo mám robiť,“ priznal mladík a Tom pokýval hlavou, ako že to chápe.
„V tom prípade si natrafil na toho pravého. Netvrdím, že ovládam všetko, ale na začiatok by to mohlo stačiť.“
„Ale ja... Nechcem ťa zdržiavať. Ak máš iný program..“
„Nie, nemám. S cvičením som na dnes už skončil a domov sa neponáhľam. Som Tom. A ty?“
„Bill.“
Tags: slash, stretli sme sa na vianoce
Subscribe

  • Stretli sme sa na Vianoce - 31. časť

    Sami prišiel domov a zvalil sa na gauč. Cítil sa totálne vycucnutý. Rozhodne nečakal, že niekedy v živote bude viesť podobný rozhovor. Bože,…

  • Stretli sme sa na Vianoce - 30. časť

    „Ty si sa zbláznil?????“ Gustav vyvalil oči a zastavil sa uprostred pohybu. Bill si zahryzol do pery a nenápadne sa zahľadel na podlahu. Mal by sa za…

  • Stretli sme sa na Vianoce - 29. časť

    Večera Billovi chutila tak veľmi, že si aj pridal, a nakoniec predsa len sedel na gauči a sťažka odfukoval. "Ty ma chceš zabiť. Alebo vykŕmiť.…

  • Post a new comment

    Error

    default userpic

    Your reply will be screened

    Your IP address will be recorded 

    When you submit the form an invisible reCAPTCHA check will be performed.
    You must follow the Privacy Policy and Google Terms of use.
  • 2 comments